Trpím chorobou, ktorú skúmam. Prečo s výskumom neprestávam ani na sklonku života?


Autor je neurovedec, pôsobí ako pomocný profesor rádiológie a biomedicínskeho zobrazovania, neurológie a pediatrie na Kalifornskej univerzite v San Franciscu.



Už nemôžem rozprávať, chodiť ani používať ruky. Nie som schopný pohnúť končatinami či zachrčať. Komunikujem očami, hľadím na obrazovku svojho špecializovaného počítača, kde píšem písmenká.



Nie som schopný natiahnuť krk či prehltnúť. Neustále slintám, niekoľkokrát denne sa dusím svojimi sekrétmi.



Hlboké nádychy sú minulosťou. Dokonca aj s obyčajným dýchaním mi pomáha prístroj.



Som lekár a vedec, ktorý si postavil kariéru na výskume ochorení mozgu. S jednou z chorôb, ktoré študujem, teraz žijem.



Mám len 40 rokov, úžasnú ženu a dve krásne deti. A hoci svoj život považujem v mnohých smeroch za zázrak, vítam smrť.



Sedemnásteho februára 2017 mi diagnostikovali amyotrofickú laterálnu sklerózu, ktorá sa volá aj ALS alebo Lou Gehrigova choroba.



O šesť mesiacov neskôr som bol nútený začať používať invalidný vozík. O rok som už dokázal ovládať iba svoju tvár. Rok a pol od stanovenia mojej diagnózy som bol odkázaný na dýchací prístroj.



Z mojej novej perspektívy som presvedčený, že umieranie je jednoduchšie ako žitie.



Už mám predplatné - prihlásiť sa




Podobné články